Každý sa niekde narodí. Tým mojím rodným mestečkom sú Žochárovce - okresné mesto miesta môjho trvalého pobytu - Tovarník, v súčastnosti známejšie ako Topoľčany. Tu som strávil, rozumej v Topoľčanoch, i časť svojej mladosti.

Z albumu Ty si pre mňa dôležitý

Písal sa rok 1977, keď uzrelo svetlo sveta mladé chlapča, ktorého 17.9. pokrstili a od tých čias ho volajú menom Daniel. Menom, ktoré má svoju históriu, svoj pôvod i význam.

Babka, tak ako aj dedko, z mamininej strany boli krajčírmi. Babka sa veľmi dobre učila a v tých časoch stať sa krajčírkou bola veľmi dobrá voľba. Ono človek z dediny zas tak mnoho možností asi ani nemal. Dnes keď sa niekto učí za krajčíra (alebo iné remeslo), kuchára, murára, kaderníka... vidíme ako dôvod skôr záporný vzťah ku štúdiu, než kladný vzťah k remeslu, či manuálnej práci vôbec. Ale prečo? Každý sa rád dobre naje, dobre oblečie, slušne býva... tie veci nerastú na stromoch, niekto šikovný im musí pomôcť na svet.

Ale vráťme sa o nejaké tie desaťročia späť. K babke si chodila dávať šiť šaty aj jedna pani, ktorej manžel mal meno Daniel. Keďže ho asi často a s láskou spomínala, našim (rodičom) sa to meno zapáčilo, no a tak sa so mnou už nejaké tie desaťročia ťahá 

Toľko z histórie. Pokiaľ ide o pôvod, je hebrejský a znamená "Boh rozsúdi", "Boh je 'môj' sudca". Asi málokto sa zamýšľa nad významom svojho mena a väčšina ho pravdepodobne ani nepozná. Čo ty?  No keď si človek začne skladať mozaiku svojho života a svojho povolania, natrafí i na zdanlivo bezvýznamné kamienky, bez ktorých by ale tento jeho obraz nebol úplný.

Poznáš históriu svojho mena?
Poznáš jeho význam?
Stotožňuješ sa s ním?

Z albumu Ty si pre mňa dôležitý

64kB pamäť, 8 bit. procesor, namiesto monitora televízor (čiernobiely  namiesto disku pripojený magnetofón. Našťastie ma viac ako hry oslovilo programovanie. A rodičia ma v tom podporovali.

Časom sme si spravili s ocinom výlet do Skalice, kde sa tieto zázraky vedy a techniky vyrábali a dokúpili monochromatický monitor (t.j. mal zelený podklad) a disketovú mechaniku. A to už som bol kráľ. Mohol som si svoje výtvory ukladať na 5 a 1/4 palcové diskety a časom opäť nahrať. Nebola to lacná záležitosť a som rodičom naozaj vďačný, že ma v tomto podporili. Veď už sme mali doma odložený zväčšovák s leštičkou a množstvom vecí na výrobu fotiek, čo tiež nebolo zadarmo 

No zdá sa že tieto "investície" do detí (teda v tomto prípade do mňa ) sa vyplatili. A to nie len investície finančné, ale i čas a námahy, veď robiť vlastné fotky som sa učil spolu s ocinom.

Vedia aj dnes rodičia, čím žijú ich deti?
Podporujú ich v tom?
A čo ty? Akým rodičom budeš? Alebo ním už si? 
Vedia tvoji rodičia čím žiješ? Chceš aby to vedeli?

Z albumu Ty si pre mňa dôležitý

Tak čo vidíme na tejto fotke? Tí bystrejší napríklad pohár vody. Je fajn ponúknuť hosťa. No a kto je tým hosťom? Andy – spolužiak z gymnázia, dlhoročný priateľ, môj sócius v noviciáte a spolubrat, salezián – kňaz v jednej osobe.

Je zaujímavé, ako sa môžu životné cesty i viackrát stretnúť. Je zaujímavé i to, keď si niektorí ľudia na základnej, či strednej škole priam nemôžu prísť na meno (toto nebol náš prípad! ) a možno už o pár rokov budú na tej istej vysokej škole, či na jednom pracovisku.

No a do tretice tu, teda okrem mňa  vidno ešte počítač. Mal som sen... vytvoriť program, ktorý by si mohol „žiť“ vlastným životom, malý, nenápadný, pritom životaschopný, šíriaci sa svetom bez cudzej pomoci  – vírus. Cieľ nie príliš ušľachtilý, no hnal ma dopredu. Študoval som, skúšal, programoval, „pitval“ výtvory iných. A keď už som mal cieľ na dosah, zbadal som, že s tým čo viem, môžem urobiť veci oveľa užitočnejšie, prospešné i iným.

Je to ako keď lezieš na vysoký vrch, nevidíš nič iba cieľ a potom, kúsok pred cieľom sa otočíš a uvidíš nádhernú krajinu. Stojíš a nevieš sa vynadívať. A zrazu je ti jedno, či na ten vrchol prídeš alebo nie, hoci dával zmysel celej tvojej ceste a je iba pár metrov od teba.

I v živote sú veci, ktoré nás ženu dopredu. Sú tu i veci, bez ktorých zdanlivo môžeme žiť, no keď ich „objavíme“, ostaneme v nemom úžase a v hlave je len jedna myšlienka... ako som bez toho (alebo bez neho? ) mohol žiť?

Už si objavil, objavila, vo svojom živote niečo, alebo niekoho, bez koho si mohol / mohla žiť a teraz už to nejde?

A už si objavil / objavila vo svojom živote Boha?

Z albumu Ty si pre mňa dôležitý

Počas štúdia na SPU boli dva momenty, ktoré s ním ale vôbec nesúviseli.

Prvým bolo obnovené priateľstvo s kamarátom z našej dediny. Dá sa povedať, že skutočnými priateľmi sme sa stali až teraz, hoci sme bývali neďaleko seba. Obaja sme totiž dochádzali a tak sme spolu trávili celé hodiny vo vlaku. Jedna z vecí za ktoré som mu vďačný je, že mi začal požičiavať životopisy svätých od Hienermana (to je spisovateľ, nie ďalší kamoš ). Život svätých ako Ján M. Vianey, Ján Kapistrán a pod. je sám o sebe zaujímavý, ale ak ho vie niekto navyše prerozprávať takým zaujímavým spôsobom, to dokáže človeka zapáliť pre dobro.

Druhým momentom bolo, že som sa dostal medzi mladých, ktorí žili svoj život inak. Žili svoj život pre druhých a žili vieru, nie tradičnú, ale živú vieru. Moje prvé kontakty boli vcelku opatrné - Silvestrovský ples, maškarný ples, výlet, neskôr koledovanie...

Ako žijú tvoji priatelia a známi?
Ako žiješ ty?

Z albumu Ty si pre mňa dôležitý

Je leto, čas dovolenie, prázdnin, výletov, táborov. Pred domom stoja dve postavy a zhovárajú sa...

- Ideš na tábor?
- Hmmm... to neviem.
- V čom je problém?
- Nechodil som na tábory ani keď som bol malý, nikdy som nerobil s deckami, ani školu na to nemám.
- To nevadí, poď.
- No ak budete mať málo vedúcich, tak možno.
- Tak máme málo, ideš?
- Hmmm.... Tak teda skúsim.

Pamätám si to, akoby to bolo dnes, aj som chcel ísť, aj som sa bál. Na ten tábor som nakoniec išiel a bol to najkrajší tábor v mojom živote – veď bol môj prvý  „S láskou zmeňme kúsok zeme“ bolo heslom tábora a mne tento tábor zmenil celý svet  Boh si nevyberá schopných, ale uschopňuje ochotných, povedal ktosi múdry a ja som mal možnosť sa o tom presvedčiť na vlastnej koži.

A čo ty? Tiež cítiš že by si mal / mala niečo urobiť, že to chceš urobiť? Možno tak trochu kvôli sebe, možno pre dobro druhých.

A čo ti v tom bráni? 

PS: Zmena života, odvaha robiť nové veci, alebo aspoň novým spôsobom... dosť silno to rezonuje vo filme "Na hromnice o den více." Starinka, ale mňa kedysi veľmi oslovila. Ukážka https://youtu.be/tz8tVRKJH-s

Z albumu Ty si pre mňa dôležitý

Teplička – miesto na ktoré som spomínal a spomínam ako na raj na Zemi, miesto, kde som začal duchovne rásť, kde sa vlastne začalo moje obrátenie.

Písal sa rok 2002 a partia, s ktorou sme robili tábory, ma pozvala na duchovné cvičenia. Boli to moje prvé, nemal som predstavu čo sa tam deje.

Jedným z prvých šokov bol pre mňa, okrem iného, cestou rozhovor o generálnej svätej spovedi. Spovedať sa z celého života? Ako? Čo? A neznámemu človeku? Čo si pomyslí o mne? Tým neznámym bol don Pavol s ktorým som sa potom stretol ešte mnohokrát, ktorý sa stal i mojim spovedníkom, duchovným vodcom i formátorom počas kandidátskej prípravy.

„Vryl som si Ťa do dlaní“ bolo heslom týchto duchovných cvičení v ktorých nám Pali kázal o Božej láske. Varil nám Rastík, vtedy ešte o pár kíl mladší, ktorý sa o nás staral, ako ekonóm i počas noviciátu. V živote by ma nebolo napadlo, že raz budeme spolubratia. Vtedy som mal úplne iné predstavy o budúcnosti i o šťastí. No šťastný som bol i tu. Kúpelka ala potok, prírodné vecko, namiesto vodovodu studnička, namiesto elektrického osvetlenia plynová lampa, namiesto signálu pokoj.

Nájdi si miesto svojho stretnutia sa s Bohom. Nájdi si čas pre toto stretnutie.

PS: Láska sa podobá Bohu v tom, že na stretnutie s ňou treba veriť. (U.Ojetti)
PS2: Zaujímavo je popísané takéto stretnutie v knihe Chatrč, je aj film.

Z albumu Ty si pre mňa dôležitý

Postupne plynuli dni, týždne, mesiace... boli to roky hľadania. Občas sa človeku stáva, že hoci niečo hľadá, akosi stále cíti, že nenachádza, keď tu zrazu... nájde, čo ani nečakal, ani nehľadal 

Hľadal som zamestnanie, ktoré by ma bavilo, kde by som sa mohol realizovať. Bavili ma počítače, práca s informáciami, nahliadol som do finančného poradenstva, vyskúšal písanie europrojektov. Zúčastnil som sa i aktivačných prác a aspoň trochu zakúsil i pohľad dlhodobo nezamestnaných, tých, ktorým možno vyšší vek, dlhodobá choroba, či prítomnosť malých detí sťažuje hľadanie primeraného zamestnania. No v pozadí akoby stále bola myšlienka „všetko pre mladých“. Či už človek podniká, alebo sa niekde zamestná, príde rodina, deti a toho času (i pre mladých) mu ubudne.

No dostal som nápad, našiel som riešenie  Aké, čítaj ďalej 

Čo som nehľadal a predsa našiel? Odcitoval by som to zo životopisu, ktorý som písal pravdepodobne počas ašpirantky v roku 2005. 

„Nad povolaním som sa zamýšľal pár krát, no skôr tak teoreticky. Lákala ma skôr práca s mládežou a toto bola jedna z možností ako to uskutočniť. Spraviť niečo pre svoje povolanie som sa rozhodol po Veľkej noci v roku 2004. Pamätám si len silnú túžbu, niečo čo ma nútilo spraviť krok do neznáma, skontaktoval som sa s Andym Kňazem (poznáme sa už roky... spolužiaci z gympla), dal mi pár kontaktov a potom už som sa plne odovzdal do Božích rúk, dúfajúc, že tam hore vedia čo robia  lebo ja to často neviem  “

Dá sa teda povedať, že svoje povolanie som „našiel“ niekedy po Veľkej noci v r. 2004. Keď sa ma ale niekto spýtal „ako?“ nevedel som to vysvetliť. Vysvetlenie som našiel až v noviciáte pri čítaní „formačných“ materiálov, chcel som napísať, pri ich štúdiu 

A malý dodatok...

Písal som, že tábor „S láskou zmeňme kúsok zeme“ mi zmenil svet. Ten môj svet nebol jediný, ktorý sa zmenil  Pán sa stará o všetky povolania i o povolanie k stavu manželskému. Šťastní mladí pre ktorých bol tento tábor tiež prvý  Foto je z roku 2006.

Kvízová otázka: Koľko podľa Teba trvá (alebo by mala) seriózna príprava na manželstvo, t.j. zoznámenie, chodenie, zásnuby...? Čo by si poradil / poradila mladým v tejto životnej situácii?

Z albumu Ty si pre mňa dôležitý

Čas na prácu a čas pre prácu s mládežou, kde ho vziať a nekradnúť  A neprekročiť pri tom 24 hod. denne. Dilema, ktorá mala pre mňa veľmi jednoduché riešenie – zamestnať sa v školstve. A čo by som mohol učiť? Hmm, napr. takú informatiku. Rozposlal som žiadosti po školách v okolí a zázrak sa stal.

V r. 2004 som nastúpil na Obchodnú akadémiu ako učiteľ ekonomiky a informatiky. Vždy som si myslel, že sa raz budem živiť počítačmi. Hoci som mal vyštudovanú ekonomiku, nemal som ju príliš v láske. Myslel som si – skončí škola, skončí môj nutný kontakt s ňou  Pán Boh má ale zmysel pre humor  Ako sa hovorí, ak chceš pobaviť Pána Boha, porozprávaj mu o svojich plánoch  Možno zmýšľal nejako takto... „Tak ty nerád ekonomiku? Tak ťa pošleme budovať lásku k nej u študentov  “ A tak začali moje, dosiaľ najkrajšie roky žiwhata. Hodnotenia bývajú subjektívne, pravdepodobne inak vnímajú veci študenti a inak učitelia  No z môjho pohľadu to bola super škola, super kolegovci, super decká, super vzťahy. Veď škola bola priam „rodinného typu“ – cca 20 učiteľov, cca 250 žiakov.

Čo viac zaváži (u Teba) pri výbere zamestnania? Vzťahy na pracovisku, alebo číslo na výplatnej páske?

Z albumu Ty si pre mňa dôležitý

Vráťme sa ale k povolaniu. Prišlo oslovenie, ale čo ďalej? Na duši nepokoj, tlak, ktorý ma pobádal nájsť riešenie, alebo skôr – spraviť prvý krok, lebo riešenie bolo jasné. Aké? Nikdy som neriešil otázku, ak povolanie, tak kam, akosi automaticky som vedel že k saleziánom, hoci stretnutia s nimi by som narátal na jednej ruke a aj to až teraz, keď mi jednotlivé sklíčka mozaiky začínajú do seba zapadať.

Spojil som sa teda s bývalým spolužiakom, s ktorým sme spolu sedeli, už si nepamätám kde a za čo (aha... na gymply v lavici, ale za čo?)  Stretli sme sa v Trnave, porozprávali a dostal som kontakt na direktora na Mamateyke v Bratislave. S direktorom sme sa stretli v miestnosti určenej na rozhovory, umiestnenej za vrátnicou. Pamätám si to, akoby to bolo len nedávno. Písal sa rok 2004. Šikovnejší možno už vedia, že direktorom tam v tom čase bol, neskôr už provinciál, Gabo. 

Aká bola moja predstava pred stretnutím? Po prázdninách do noviciátu a po roku salezián.  Tam hore sa museli o5 neskutočne smiať.  Realita? Dostal som kontakt na saleziánov v Partizánskom. Dalo by sa to nazvať Božie riadenie, nakoľko som mal možnosť tam po prázdninách nastúpiť ako učiteľ. Cez prázdniny som sa tam teda išiel predstaviť, spoznať trochu prostredie, mládež. Predstavil som sa samozrejme ako budúci učiteľ. Zdá sa, že v tom čase nikoho nenapadlo, že som neprišiel spoznávať budúcich študentov, ale rozpoznávať možno budúce povolanie 

A čas o5 plynul. Na jednej prednáške, už v noviciáte, nám pán farár povedal vetu asi nasledovného znenia:

„Boh je všemohúci a preto nekoná.“

Je to tak, Boh má čas, On vie čo je pre nás dobré, a vie aj nájsť tú správnu chvíľu. On na rozdiel od nás nežije spútaný časom, proste má čas, a pozná ten správny čas, kedy konať. Opäť plynuli dni, týždne, mesiace, no stále akoby sa nič nedialo, akoby na mňa Pán i predstavení zabudli.

Tiež máš občas dojem, že Pán nekoná, že na Teba zabudol? Nikdy nezabúda... ako sa píše v knihe proroka Izaiáša:

„Ale Sion povedal: "Pán ma opustil, Pán na mňa zabudol."
Či zabudne žena na svoje nemluvňa
a nemá zľutovania nad plodom svojho lona?
I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba.
Hľa, do dlaní som si ťa vryl.“

Z albumu Ty si pre mňa dôležitý

Tri roky života na škole, dva roky ašpirantky a DPŠka... tie najťažšie rozhodnutia bývajú často skrýté pred svetom. Snažil som sa naozaj úprimne rozpoznať svoje povolanie. Úprimnosť ale býva náročná.

Hovorí sa, že sú tri charakteristiky typické pre každé povolanie. Prvou z nich je požiadavka, nárok – Boh od nás niečo chce. Podobne ako to chcel od Abraháma – odísť zo svojej krajiny, opustiť príbuzných, známych, vlastného otca... To čoho sa máme zrieknuť môže mať rôznu podobu. Neexistuje kresťanské povolanie, ktoré by nevyžadovalo zrieknutie sa niečoho.

Úprimne som rozpoznával a blížil sa čas rozhodnutí. Keďže som bol zamestnaný v školstve a nechcel som komplikovať situáciu druhým, musel som sa rozhodnúť už pár mesiacov pred duchovnými cvičeniami. Bolo to ťažké rozhodnutie, asi najťažšie v mojom živote. A vyžadovalo i zrieknutie sa, vyžadovalo zanechať „vlastnú“ triedu, prácu v ktorej som sa našiel, vzťahy ktoré som roky budoval (nešlo iba o odchod zo školy, mal sa zmeniť celý môj život) i všetky istoty, vrátane ekonomických (zamestnanie, pravidlený príjem...).

„Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je ma hoden.“ stojí vo Svätom Písme. Keď už sa človek rozhodol, musí iba postupne robiť kroky, jeden za druhým, už nemôže prehodnocovať, obzerať sa. Už som myslel iba na jedinú vec, kedy a ako to povedať „svojim deckám“. Aby som nezaskočil riaditeľa a umožnil mu poohliadnuť sa po náhrade za mňa, išiel som s farbou von. Bolo to cca mesiac pred koncom školského roka a bolo to dosť náhle, nakoľko som začul niečo ohľadom plánovania úväzkov na ďalší školský rok. Nebol som na takýto rozhovor pripravený, ale už to nešlo odkladať. No a myslím že náš pán riaditeľ s niečim podobným tiež nerátal  tak sme na tom boli podobne  Vždy bol fér a fér bol i teraz. Chcel som, aby sa túto správu „moje“ decká dozvedeli ako prvé a aby sa ju dozvedeli odo mňa. Sľúbil mi teda, že si to nechá pre seba a počká, kým im to poviem. Ďalší šok bol doma, tiež neplánovaný, ale situácia sa vyvinula tak, že doma som oznámil svoju plánovanú výpoveď týždeň pred koncom školského roka 

No a prišla najťažšia chvíľa. Oznámiť odchod vlastnej triede. Riaditeľ neveril, že by som to urobil  A neveril som tomu ani ja... tu už človek musí ísť ako horolezec po skale... krok za krokom, isto, hoci srdce skrýva pestrú zmes citov a pocitov 

Prišiel posledný deň v škole, deň na ktorý sa asi celá škola najviac tešila, deň, keď niektorí učitelia dostávajú kvety a niektorí študenti odmeny, najčastejšie asi v podobe kníh 

I ja som zhodnotil výchovno – vzdelávacie výsledky  a rozdal vysvedčenia. Mal som ale pripravený ešte jeden „bonus“, darčeky na rozlúčku... Vraví sa že „chlapi neplačú“, ale niekedy to býva náročné 

Po tejto mojej poslednej triednickej hodine bola krátka porada profesorského zboru, na ktorej riaditeľ oznámil očakávané zmeny v zložení zboru a samozrejme i môj odchod. Môj posledný „školský deň“, naozaj posledný... ťažko opísateľný...

Boh nás volá k zrieknutiu preto, aby sme mohli viac milovať, nie pre samotné zrieknutie.
Nato aby mohol ísť človek ďalej, musí mať slobodu.
Prajem vám, aby vaše rozhodnutia boli naozaj slobodné, aby ste sa dokázali zriekať nielen „zlých“ ale i tých „dobrých“ vecí a aby ste stále rástli v láske.

Z albumu Ty si pre mňa dôležitý

Prvou charakteristikou povolania bolo zrieknutie sa, dá sa povedať, symbolicky zavŕšené podpisom, ktorý zo zamestnanca v sektore školstva urobil človeka bez zamestnania.

A nastáva čas pre druhú charakteristickú črtu povolania – neistotu, síce očakávanú, no teraz priam hmatateľnú. Často krát si človek až v takýchto chvíľach uvedomí, ako veľmi je závislý na druhých a predovšetkým na Bohu. Ešte viac si to, pravda, uvedomuje, keď „teraz“ a „hodina smrti“ (ako sa modlíme v Zdravas Mária  sa stávajú tým istým momentom, vo chvíľach, keď slová Evanjelia získavajú pre nás nový, hlboký význam, keď ich začíname naozaj chápať: „Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život a čo si si nahonobil, čie bude?“

Problém odchodov však často nie sú predovšetkým istoty, ktoré človek zanecháva, ale vzťahy. Ako ťažko sa blízkym vysvetľuje, prečo si človek „vyberá“ neistotu, prečo zanecháva všetko, hoci nevie, čo ho čaká, zanecháva a akoby ani nevedel prečo.

Táto neistota ma v rôznych podobách sprevádzala i počas kandidátskej prípravy v Bratislave na Mamateyke. Dokážem sa naozaj zrieknuť všetkého, všetkého, čo bolo, čo mohlo byť, všetkého dobrého a nie len toho dobrého? Čo ak cieľom nebolo povolanie do zasväteného života, ale iba formácia, aby som mohol raz byť možno lepším učiteľom, manželom.

K neistote prispelo i vtedy ešte neznáme prostredie, neznámi ľudia. Človek sa cíti sám, uvedomuje si, že je v tom sám. Nie je tu nik, kto mu povie toto je isto tá tvoja cesta, nie je tu ani dav, ktorý by ho strhol so sebou a viac-menej donútil kráčať po tej jeho ceste. Vlastne tu nie je ani cesta, iba nekonečný horizont.

A postupne si človek začína uvedomovať svoju i keď spočiatku možno nie až tak chcenú, nie až tak zvládanú slobodu, slobodu ktorá mu umožňuje vykročiť naozaj ľubovoľným smerom. Začína si uvedomovať i to, že v tom všetkom nie je tak úplne sám, že je tu niekto, kto ho pozná po mene, kto ho povolal a kto bude s ním, nech sa rozhodne akokoľvek.

Sloboda a istota nie sú veľké kamarátky. Mnohí ľudia by sa radi priatelili aj s jednou aj s druhou, ale človek nemôže mať všetko. Príde chvíľa, kedy musíme opustiť naše istoty, aby sme sa mohli naozaj slobodne rozhodnúť. Láska totiž, nerastie v príbytku istoty. A príde i čas, kedy sa „vzdáme“ aj našej, často i nesprávne chápanej, slobody. Ale o tom zase neskôr.

Z albumu Ty si pre mňa dôležitý

14. august 2008, v predvečer sľubov predchádzajúcich novicov, vložil som sa obrazne i doslova do rúk otca magistra (súčasného biskupa a apoštolského prefekta Azerbajdžanu) a začal svoj noviciát.

Spomínali sme, že láska nerastie v príbytkoch istoty a Boh nám to občas s láskou pripomenie. 

Asi najťažším rozhodnutím pre mňa bol odchod zo školy. Bolo to možno také najradikálnejšie rozhodnutie, potom už ide iba o vernosť rozhodnutiu a predovšetkým povolaniu. No Boh má pre nás vždy aj nejaké to prekvapenie, nejaký ten bonus, možno preto, aby sme nemuseli riešiť veľa vecí naraz. 

A tak asi po pol roku v noviciáte prišlo nové oslovenie, podobné tomu na začiatku môjho rozpoznávania povolania. Stál som na križovatke medzi manželstvom a kňazstvom a vydal som sa po tej druhej ceste. No teraz som opäť došiel na križovatku – kňaz, alebo koadjútor? Pokoj, ktorý som prežíval, bol opäť preč a bola tu neistota. No netrvala dlho. Viacmenej som vedel k čomu ma Boh volá a pomohol mi i opäť nájsť vnútorný pokoj, keďže som mal na „Setkání se salesiány“ možnosť, hoci neplánovanú, porozprávať sa so všetkými prítomnými koadjútormi a vypočuť si aspoň niečo z ich životného príbehu.

Boh sa o nás stále stará, pomáha nám i vo chvíľach, keď to najmenej čakáme, keď to možno zdanlivo ani nepotrebujeme.

Z albumu Ty si pre mňa dôležitý

Duchovné cvičenia 2009, naša príprava na zloženie rehoľných sľubov, presne sedem rokov po mojich prvých duchovných cvičeniach, to isté miesto, ten istý kazateľ, kruh sa uzavrel.

15. augusta 2009 sme, dvaja slovenskí a dvaja českí novici, povedali Bohu svoje „áno“.

To bola a stále je moja cesta povolania. Možno niekoho napadne otázka, prečo som to vlastne písal. Prečo? Lebo svet sa zdá ako chaos a my v ňom žijeme.

No ak sa lepšie prizrieme, ak sa zamyslíme nad každodennými udalosťami, ak sa pokúsime v tom všetkom, čo sme prežili nájsť úseky života a možno iba určité naše rozhodnutia, ktoré mali podstatný vplyv na to, kde sme a čím sme dnes, možno zistíme, že našim životom sa tiahne akási červená niť, niečo, čo všetky tie udalosti nášho života spája.

Je vari celý náš život, celý tento svet, naozaj iba chaos? Sme naozaj iba hodení niečim neznámym do chaosu, alebo sme povolaní Nikym do života?

Skús si nájsť čas, skús popremýšľať nad svojim životom, možno si i zapísať tie najdôležitejšie momenty svojho života. Prečo? Aby si raz mohol/a prerozprávať svoj život svojim deťom, svojim vnúčatám, svojim priateľom, aby mali šancu lepšie ťa spoznať, pochopiť. Aby si Ty mal/a šancu spoznať sa a pochopiť.

Takže prečo som to vlastne písal?
Pretože Niekto je pre mňa dôležitý.
Pretože Ty si pre mňa dôležitý/á.

Z albumu Ty si pre mňa dôležitý